Môj príbeh 

  No nie vždy to bolo tak . Odžila som si aj veľmi pochmúrne obdobie ,  kedy  som len   mechanicky prijímala povely od trénera, pretože to bol spôsob trénovania .

• Poznáte to   : „ Pridrž !  Holeň !  Lepšie dopredu ! “

  ... lenže problém bol ten, že som vôbec nerozumela, čo tou pomôckou v danom čase a v   danom   procese cviku mám dosiahnuť, čo mám cítiť  .. kam to všetko má viesť  . Bol to   taký bludný kruh   snaženia sa , tlačenia na seba aj na koňa  , takmer žiadne uspokojivé   výsledky, práve naopak , moja   frustrácia sa začala zväčšovať , pretože kôň nerozumel, čo   po ňom chcem  / akurát, že vtedy som to   ešte takto nevnímala  / a začal sa brániť môjmu   zvyšujúcemu sa tlaku v pomôckach ...až to skončilo   tak, že každú hodinu sme boli na   zadných a ja som si svoju frustráciu ventilovala na ňom a všetkých   dookola .  Každý deň   som sadala do sedla s tým, že dnes to už bude lepšie ,ale opak bol pravdou .     Takže som  reálne zvažovala, že končím s jazdením , pretože som už na svojho koňa nechcela byť   zlá .  

  Bola som práve v 4. ročníku na výške . A po predchádzajúcom lete strávenom na Korzike ,  kvôli   štátniciam z francúzštiny , ma opäť chytila cestovná horúčka / predtým som nikdy   nikde nebola na   dlhšie ako týždeň, lebo predsa kôň musel pravidelne trénovať  a ja tiež / . A tak osud zariadil , že som sa dostala do Anglicka , do malého mestečka na farmu, kde   odchovávali kone . Mala som byť v pozícií jazdca, ale ako to zvyčajne chodí, robili sme   všetko možné a jazdilo sa málo , resp. 1kôň denne, ktorého bolo treba aktuálne skôr   vybehať, ako odjazdiť  . Ale ok , počasie strašidelné , vietor, dážď , kolektív taký normálny ..  cez deň sme makali a večer som sa učila na skúšky , ktoré ma čakali  po návrate .

 Pobudla som necelé tri mesiace , no stihlo sa na mňa usmiať šťastie a absolvovala som   pár tréningov s majiteľkou areálu . Tá mi otvorila oči , že vlastne takmer všetko, čo som sa   za vtedy 10 rokov trénovania naučila , môžem hodiť do koša a začať od nuly . Od kontaktu   s koňom , po môj sed ... o biomechanike pohybu sem vtedy nemala ani tušenie  . Stačilo   zmeniť  „ zopár  “  vecí a ono to zrazu fungovalo . Odniesla som si veľa poučných rád a   skúseností  , no najviac mi v hlave rezonoval jej výrok , keď som pracovala s mladou   kobylou  : „ Horse needs a time to think  . “  / voľný preklad  : Daj koni čas premýšľať . /   ...   a to bola veta, ktorú som v tej dobe potrebovala tak veľmi počuť .  Veta, ktorá mi otočila   moje vnímanie práce s koňmi úplne naruby . Dodnes som za ňu vďačná a keby som si   niekedy chcela niečo na seba vytetovať, bola by to asi práve táto veta .

  Vtedy som pochopila, že tlak je úplne zbytočný, ak kôň nerozumie, čo mu tým chceme   povedať , čo má urobiť . A vôbec uvedomiť si fakt, ako taký , že kone musia aj myslieť . Že   nie všetko im je hneď jasné , ako si to často mylne myslíme . Smutné je, že ani veľa jazdcov   vlastne nevie, akú reakciu na danú pomôcku očakávajú a tým pádom ani nevedia   rozoznať moment , kedy je to na dobrej ceste a kôň začína tušiť  a tlak zjemniť ... taká ta   hra na  teplo , teplo, teplejšie, zima .. teplo , ktorú sme hrávali ako deti , keď sme mali   hádať, na čo ten druhý myslí .

  Môj pobyt v Anglicku teda odštartoval moje nové videnie do sveta koní / jazdectva .   Vedela som, že toto je cesta , po ktorej chcem ísť a že na tú starú sa už nechcem nikdy   vrátiť .

   Lenže písal sa rok 2007 a na Slovensku nebolo o takýchto tréneroch ani chýru ani slychu  ..alebo aspoň ja som o nich nevedela  . A tak som si aspoň sama naďalej trénovala a   upevňovala to, čo som sa naučila .. akurát, že už na mojom koni a teda čakalo nás asi   dvojročné obdobie , kde som sa snažila denno denne vymazávať staré návyky a pilne   pracovať krôčik po krôčiku na tých nových . Situácia bola o to ťažšia, že som nepreúčala   len seba , ale aj koňa .  Osud mi však zakrátko do cesty priniesol ďalšie stretnutie , ktoré   posunulo môj jazdecký život . Konečne som narazila na trénera, ktorý pracoval na   princípoch biomechaniky koňa aj jazdca , na princípoch rovnováhy , jemného pružného   kontaktu , pomôckach sedom a hlavne na porozumení . Lenže skôr, ako nám kôň začne   rozumieť , musíme rozumieť samy sebe , pohybom, ktoré robíme , pomôckam, ktoré   používame .

  Milujem citát Marka Rashida :